- Domov
- Blog
- V Benátkach karnevalovo
Pridané 05. 03. 2015 15:30. Autor: Jana Jasmi Smrečková
Carnevale di Venezia alebo Benátsky karneval, patrí medzi tie najstaršie a najznámejšie karnevaly na svete. Karneval ma naozaj dlhú históriu, prvýkrát sa konal už v roku 1296. V stredoveku obdobie karnevalu, predstavovalo obdobie nemravnosti, počas ktorých cirkev tolerovala bujaré oslavy. Najdôležitejšie sú na karnevale masky, ktorých úlohou je odstrániť rozdiely medzi sociálnymi vrstvami. Počas karnevalu sú si všetci rovní a na pár dní sa pod maskou kráľ stane žobrákom a žobrák kráľom. V roku 1797 bola tradícia karnevalu prerušená (z dôvodu obáv Napoleonskej armády, aby nedošlo k výtržníctvu a pod.), benátske ulice zaplnili masky znovu až o 182 rokov (1979) a koná sa až dodnes desať dní pred popolcovou stredou.
Každoročne benátsky karneval navštívia milióny návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Benátky sú obľúbené už aj u slovenských občanov, ktorí taktiež s úžasom obdivujú neuveriteľnú atmosféru a nádherné masky. Ja a moja sesternica sme neboli výnimkami, už len keď sme z lode po prvýkrát zhliadli zvonicu sv. Marka, hrdo strážiacu mestečko, ktoré ako by sa vznášalo na vode, boli sme v úžase. Akoby ste otvorili rozprávkovú knihu a tá vás vtiahla do svojho príbehu. Keď sme vystúpili z lode, hneď sme si všimli zvýšenú hladinu mora. V tomto období je to v Benátkach bežné, domáci toto obdobie nazývajú „aqua alta“ čo znamená vysoká voda. Žiaľ, táto voda predstavuje najväčšiu hrozbu pre Benátky, ktoré postupne klesajú pod morskú hladinu. Nás voda, ktorá divoko hojdala kondoly pri pobreží neodradila a išli sme spoznávať mesto.
Námestie sv. Marka bolo zaplavené vodou, ktorá v určitých úsekoch siahala domácim až po kolená, presne tak domácim nie nám, keďže my sme nemali tie ich super vynaliezavé „igelitové topánky“ nemohli sme sa prebrodiť vodou bez povšimnutia a bez toho aby sme ostali suché ako to tak robili Benátčania. Vodu, ktorá hrdo naznačovala, že ona je tu teraz paňou, sme obišli po suchých častiach námestia a vydali sme sa do ulíc, po ktorých kráčal aj známy Casanova. Jeho celé meno je Giacomo Girolamo Casanova a okrem toho že bol známy vďaka svojmu životnému štýlu (snažil sa preniknúť do aristokratických kruhov, tak ako si užíval cestovanie po Európe či hazardné hry, tak aj čas, ktorý trávil so ženami) bol aj spisovateľ.
Uličky sú plné krásnych mostov, ktoré vás vedú ponad nespočetné množstvo kanálov, niekedy až praskajú vo švíkoch. Všade sama gondola, ak nastane dopravná zápcha, nie je to nič nezvyčajné. V tomto období okrem turistov sa po námestí a pomedzi uličky, menšie či väčšie, prechádzajú domáci v nádherných kostýmoch a ešte úžasnejších škraboškách. Benátske masky sú skutočnými umeleckými dielami. Rôzne farby, rôzne tvary, niektoré sú veselé, iné naopak priam až strašidelné. Táto rozprávka nás vtiahla až natoľko, že som mala pocit, že naozaj na svete existujú rozprávkové krajiny alebo som sa dostala na nakrúcanie filmu o Casanovovi. Všade samé masky a krásne stavby, raz sme išli vľavo, potom vpravo, potom zas rovno a zrazu sme natrafili na zmrzlinu, no nedajte si zmrzlinu vo februári. Bola výborná, tak ako aj cestoviny a pizza, ktorú sme si vychutnali priamo na nábreží odkiaľ sme mali nádherný výhľad na okolie a hrejivé lúče zubatého slniečka nás zohriali tak, že sme aj zabudli, aká je v tom čase zima u nás doma na Slovensku.
Čím bola vyššia hodina, tým boli plnšie ulice turistami a nádhernými maskami, pri ktorých som si ani neuvedomovala, že sa pod nimi skrývajú obyčajní ľudia. Mala som pocit, že sú to skutočne živé masky, do ktorých je vdýchnutý život len raz za rok na pár dní. Popoludní voda z hlavného námestia ustúpila, a tak sme si mohli isť pozrieť z blízka baziliku a navštívili sme vysokú zvonicu aj zvnútra. Neplánovane sme prišli na jej vrchol v čase západu slnka, ako by aj to slnko smútilo, že odchádza z nádherných Benátok a aspoň slnečnými paprskami ho poslednýkrát pohladilo a sľúbilo že ráno zas zasvieti a bude vzdychať nad jeho nádherou. Keď sme sa vrátili dole na zem, bolo už šero a aby sme sa dostali tam kam sme chceli, museli sme využiť silu a preryť sa cez davy ľudí. Všade znela vrava v rôznych jazykoch, nebolo ich možné rozpoznať, znelo to ako včelí úľ. Našťastie, ja som mala škrabošku a moja sesternica krásnu farebnú štrngajúcu čiapku, inak by bolo možné aj to, že by sme sa navzájom stratili.
Keď sme sa konečne dostali na most a chceli sme sa vyfotografovať, talianska policajtka kričí: „come on, lets go!“. V tejto obrovskej mase ľudí sa jednoducho nesmie na mostoch stáť, pretože vzniká zápcha, ktorú spôsobujú chodci. My sme sa teda pousmiali a snažili sme sa dostať čo najďalej od hlavného námestia, aby sme si užili posledné hodiny v pokojnejšej atmosfére. Keď nastal večer, zmorené celodenným spoznávaním a obrovskou tlačenicou sme s radosťou uvítali našu loď. Na lodi sme venovali posledné pohľady rozprávke, kým sa nám nerozplynula a nevypľula nás z príbehu opäť do reality.
Jeden celý deň sme prežili v nádherných Benátkach a veru nestačilo nám, ak nemáte inú možnosť, tak aj ten jeden deň je lepší ako žiaden, ale ak Vám to umožňuje čas aj peňaženka, tak si pobyt v tejto rozprávke určite predĺžte, ja už teraz viem, že sa tam raz vrátim.