Špunti na Ligúrskej riviére (2.časť)

1. Domov
2. Blog
3. Špunti na Ligúrskej riviére (2.časť)

Pridané 10.11.2015 09:30. Autor: Jana Jasmi Smrečková

Pokračovanie blogu z 03. 11. 2015 „Špunti na Ligúrskej riviére (1.časť)“

Santa Margherita Ligure bola medzizastávka. Zatiaľ čo sme čakali na miestny autobus do Portofina, tak sme sa poprechádzali po pláži, schrúmali sme tradičné slovenské chrumky (to musí byť! :D) a ochutnali taliansku zmrzlinu.

Tento deň som musela dávať pozor na prudké pohyby, lebo ak som na to zabudla čo i len na sekundu, ozvalo sa bolestivé spálenie sa od slnka. Nastúpili sme do malého autobusu, ktorý sa nám už vtedy zdal plný a to sme ešte nevedeli čo nás bude čakať pri ceste späť. Ako sme sa približovali do Portofina, čoraz viac nám bolo jasnejšie prečo sme museli čakať na miestny, špeciálny autobus. Cesta bola úzka a veľmi kľukatá, autobus pri každej zákrute trúbil, aby vozidlá v protismere za zákrutou vedeli že sa blíži. Niekedy sme naozaj takmer lízali skalnaté steny. Portofino je malá dedinka, kde sme našli božský pokoj a jeden zo špuntov našiel svoj vysnívaný klobúk. Dominantou bol malý prístav plný veľkých a malých lodí a člnov. Keďže sme mali na ten deň naplánovaný ešte Janov, bol čas isť spať do Santa Margherita Ligure. Autobus meškal takmer hodinu a keď konečne prišiel boli sme ako sardinky vo vlastnom náleve, ešte že tá cesta trvala len cca 20 min.

Janov alebo po taliansky Genova nás privítala zamračeným počasím, raz fúkal vietor raz svietilo slnko, tak sme len hore dole vyzliekali a obliekali svetre. Janov bol pre mňa akýmsi prebudením, z ospalého Portofina sme prišli do rušného veľkomesta plného mopedov a aut. Prešli sme sa mestom, nevynechali sme rodný dom K. Colomba, zapišťali sme si v parku (lebo sme sa zľakli holubov a bezdomovca), vybláznili sme sa pri fontáne, ktorá bola napustená rúžovou vodou a oddýchli si pri talianskom cappuccine. Dvaja špunti si pozreli aj kostol, jedného - mňa nevpustili, pretože som mala krátke šortky (hlavne že tam bola slečna so zmrzlinou a pes). Boli sme ešte unavené z predošlého dňa, a tak našou najväčšou túžbou bola posteľ. Na ceste do hotela sme verili, že už nenastanú situácie z predošlého večera, kedy sme pravdepodobne asi my vyhodili poistky. Samozrejme nechtiac, len sme zapojili nabíjačky na mobily a fotoaparáty do zásuvky a buuuuum. Nastala tma a to sme nestihli ani sprchu. Na recepcii už nikto nebol, pretože bola polnoc. Elektrina nešla len nám a dievčatám z vedľajšej izby, takže ostatným bolo šum a fuk, že sme po tme. Najhoršie na tom bolo to, že si nemáme ako nabiť mobily a fotoaparáty, veď ako by sme ďalší deň fungovali, to sa nedá spoznávať Taliansko bez fotoaparátu v ruke. Našťastie autobusári, s ktorými sme putovali po Ligurii, našli elektrickú rozvodovú skriňu a boli sme opäť v 21. storočí.

Keď sme sa vrátili z Janova, našťastie nenastal žiaden kolaps. Ľahli sme si a nastavili budík na 6:00 hodín ráno, pretože sme chceli ísť ešte pozrieť na pláž mestečka v ktorom sme bývali a to Pietro Ligure. Ráno po uličkách Pietra Ligure blúdili len tri páry nôh špuntov, ktoré chcú zazrieť pláž za rána, ešte nedotknutú turistami a nadšenými vyznávačmi slnka a mora. Na pláži bolo dosť chladno keďže bol len máj, široká kamienková pláž sa zdala nekonečná a more bolo pokojné. Sem tam hladinu vody narušil háčik z udice rybára.

Nasledovali raňajky a putovali sme do San Rema. Mesto, ktoré je preslávené kasínom. V ten deň, sa tam konali cyklistické preteky, čo spočívalo v tom, že po meste boli mnohé obmedzenia a nie všade sa nám podarilo dostať podľa našich plánov, ale vytrvali sme a na druhý krát sme vyliezli na kopec ku kostolíku odklial sme mali nádherný výhľad. Vtedy sme si povedali: „stalo to zato pokúsiť sa vyliezť tam na 2.krát, tváriť sa neodbytne, nepočúvať talianske komentáre a ak tak odpovedať: „si“ alebo „allora“ a popri tom sa vyhýbať občasným zjazdom cyklistov. Aj tu boli všetky fontány zafarbené na ružovo a všade boli rozvešané ružové balóny, ružová bola totiž farba týchto cyklistických dní, konajúcich sa naprieč talianskymi mestami. Zaver dňa patril už len oddychu na pláži, a chutným talianskym jedlám.

Z tohto výletu mi najviac utkveli úžasné krásy Cinquee Terre. Dodnes cítim vietor na tvári a vôňu nádherných kvetín, počujem šum mora a keď zavriem oči, blúdim úzkymi uličkami pomedzi farebné domčeky. Chcem sa tam raz vrátiť, ale pôjdem už letecky napr. z Milána je výborné vlakové spojenie do La Spezia, odkiaľ je to len na skok do Cinque Terre. Tak budem mať viac času na spoznávanie nádherných skvostov. A čo vy? Necháte sa zlákať?