- Domov
- Blog
- Nielen pod Toskánskym slnkom (3. časť)
Pridané 05. 09. 2014 13:15. Autor: Jana Jasmi Smrečková
Pokračovanie blogu z 22.08.2014 „Nielen pod Toskánskym slnkom (1.časť)“ a z 28.08.2014 „Nielen pod Toskánskym slnkom (2.časť)“
Posledné dve zastávky sme mali v jeden deň, a to Siena a Pisa. Všetko sme mali krásne naplánované a bez problémov by sme to stihli, keby sa železničiari Talianska práve v ten deň nerozhodli bojovať za svoje práva štrajkom. Nanešťastie sme sa to dozvedeli až keď sme zakúpili lístky a preto kým my sme riešili ako sa dostať autobusom do Sieny a potom do Pisy, naša kamarátka sa hádala s tetou pokladníčkou o to, aby jej vrátila peniaze za kúpené lístky, pretože sme naozaj nerozumeli talianskemu upozorneniu o tom, že regionálne vlaky kvôli štrajku nejazdia. Podarilo sa, mali sme späť peniaze a aj autobus do Sieny. Môžem však tvrdiť, že vďaka železničiarom sme mali možnosť zažiť jazdu malebnými cestičkami a vidieť aspoň kúsok z toho pravého, slengovo povedaného „echt recht Toskánska“. Poviem vám bola to krása a určite tam pôjdem znova.
Vráťme sa zo snívania do reality, keď sme prišli do Sieny, nastal ďalší problém. Autobus zo Sieny do Pisy nám bohužiaľ nešiel ani jeden. Jediné čo nám ostávalo bolo na rýchlo si pozrieť námestie v tvare mušle, prejsť uličkami (ktoré sú nielen kľukaté, ale vedú vás hore a dole kopcom), kúpiť si pohľadnice a ísť späť autobusom do Florencie a z Florencie do Pisy. So Sienou sme sa však lúčili so sľubom, že sa tam raz vrátime.
Návšteva „pani“ veže, bola v ohrození, pretože sme mali časový sklz a najdôležitejšie bolo sa dostať na vlakovú stanicu v Pise, odkiaľ nám išiel IC vlak späť do Milána (IC vlaky štrajk neovplyvnil). Viete si to predstaviť, že sa ocitnete v Pise a neuvidíte jej šikmý skvost? Veď to by bol cestovateľský hriech. Avšak šťastena stála pri nás. Autobus, ktorý nás dopravil z Florencie na letisko v Pise chodil kvôli štrajku regionálnych vlakov v kratších intervaloch a my sme vedeli, že pri našej šikovnosti stihneme všetko ako chceme. Plné nasadenia a odvahy sme rýchlo vystúpili z autobusu a snažili si zistiť na aký mestský autobus nasadnúť, aby sme sa dostali tam, kde sme chceli. Keďže sme cestovnému poriadku nerozumeli, opýtali sme sa taliana jednoduchú vetu po anglicky: „Is this bus going to the tower?“ Po prikývnutí hlavou cudzinca, sme rýchlo nahádzali do automatu na lístky drobné, zobrali ich a nastúpili do autobusu. Môj ďalší sen sa stal skutočnosťou, zbadala som stavbu, ktorá sa stala známou vďaka nejakej technickej chybe a nevhodnej pôde pod ňou. Boli sme síce len na námestí s vežou, ale ako sme prechádzali pešo mestom na vlakovú stanicu, môžem tvrdiť že na Pisu vám stačí niekoľko hodín, aby ste si pozreli to najkrajšie.
Keď sme vystupovali z vlaku mysliac si, že už je po zážitkoch a šialenom dni, tak opak bol pravdou. Autobus, ktorý nás viezol na letisko mal nehodu, no našťastie sa nikomu nič nestalo, prišiel nám náhradný autobusový spoj, šťastne sme sa dostali na letisko, kde sme strávili poslednú noc a ráno sme odleteli na územie našej rodnej zeme. Domov sme sa vrátili unavené, ale za to obohatené o zážitky a nové skúsenosti, ktoré nám „naše Toskánsko“ budú vždy pripomínať.