- Domov
- Blog
- Gibraltár – Ako sme našli kúsok Británie na dovolenke v Španielsku
Pridané 18. 03. 2014 23:30. Autor: Miroslava Soláriková
Minule sme trochu odbočili od našich destinácií, spravili si menší exkurz za oceán a oboznámili sme Vás s tým, ako sa poctivo plánuje taký trojtýždňový roadtrip po západnom pobreží Spojených štátov. Dnes by som sa rada vrátila k našej ceste po Andalúzií (podobnú môžete nájsť napríklad aj hneď, tu), a prezradila Vám, ktorý výlet v rámci cestovania po juhu Pyrenejského polostrova vo mne zanechal najsilnejšie zážitky. Napriek tomu, že milujem obzeranie stáročných výkvetov svetovej architektúry, ako je katedrála v Seville, v Španielsku (a Veľkej Británii) u mňa zvíťazili živé tvory a to opičky na Skale v Gibraltári.
Ide konkrétne o makaky beduínske, ktoré si (podľa nášho „domorodého“ sprievodcu) z Afriky doviezli Maurovia usadení na tomto výbežku európskej pevniny a chovali ich ako domáce zvieratká. Keď bol Gibraltár na začiatku 18. storočia obsadený britskými vojskami a Maurovia museli polostrov opustiť, svojich domácich miláčikov so sebou nevzali. Tento príbeh sa mi zdá pravdepodobnejší ako hypotéza o prírodnom tuneli začínajúcom v jaskyni na Skale spájajúcom Gibraltár s Afrikou. Ten mal umožniť opičkám presun na európsky kontinent, ale nevedno kedy a ako sa prepadol. Jedno je však isté, opičky našli svoje útočisko na dominante polostrova, na skale nazývanej jednoducho The Rock (Skala), kde sa usadili a utešene rozmnožovali. A tak sa stali jedinými voľne žijúcimi opicami v Európe. Nehovorte im to, ale sama ich považujem za také „polovoľnežijúce“, pretože v súčasnosti sú denne prikrmované zamestnancami národného parku vybudovaného na Skale, ktorá je zapísaná aj do kultúrneho a prírodného dedičstva Unesco.
Zaujímavým je aj fakt, že títo najznámejší obyvatelia Gibraltáru majú vlastnú matriku a narodenie každého mláďatka je zaevidované. Úrady zaznamenajú aj každé úmrtie na Skale, aj keď miestni tvrdia, že medzi záhady gibraltárskej skaly patrí aj skutočnosť, že nikdy nebolo objavené telo mŕtveho makaka.
Keď už sme vedeli, čo je cieľom našej cesty a čo potrebujeme na Gibraltári vidieť, ráno sme si privstali a o pol ôsmej sme nastupovali do nášho požičaného „pežotíku“. Už počas výletu do Rondy, ktorý sme absolvovali dva dni predtým, sme vedeli, že by sme sa mali vyhnúť spoplatneným úsekom španielskych diaľnic. Nie že by sme neboli ochotní zaplatiť mýto, ale keď sme pri prvej mýtnej bráne zaplatili 7 eur a o necelé dva kilometre ďalej nás čakala ďalšia, usúdili sme, že by sa nám výlet zbytočne predražil. A boli sme predsa len na dovolenke, takže nejakých pár minút zdržania sme si mohli dovoliť. Cesta po pobreží bola takisto viacprúdová a s rýchlostným limitom až 110 km/h, čo z nej v našom ponímaní urobilo skoro diaľnicu.
Po necelých dvoch hodinách cesty z Torremolinos sme sa dostali do La Línea de la Concepción. Aj keď sme boli pripravení na to, že istý čas strávime čakaním na hranici, dlhý rad áut a autobusov čakajúcich na vstup do Gibraltáru nás prekvapil. Prekvapil nás až natoľko, že sme viac ako polovicu z neho prešli a tak predbehli niekoľko desiatok (možno aj stoviek) čakateľov. (Týmto sa im dodatočne ospravedlňujeme!) Našťastie nás zachránil kruhový objazd, vďaka ktorému sme sa mohli elegantne zaradiť do radu. Po ďalšej hodine čakania sme predsa len prekročili španielske hranice a pristávaciu dráhu gibraltárskeho letiska a ocitli sme sa na kúsku Británie na európskom kontinente. Neuveriteľné, ale každý návštevník Gibraltáru musí prejsť cez runway letiska!
Pri plánovaní výletu sme váhali, či nemáme zaparkovať ešte na španielskej strane, ako sme sa dočítali v niektorých sprievodcoch. Ale nakoniec sme to riskli a rozhodli sa hľadať parkovisko rovno v meste. Síce prvé parkovisko (platené) bolo plne obsadené, ale asi o dvesto metrov ďalej sme narazili na viacposchodový parkovací dom, ktorý bol asi z polovice voľný a bol úplne zadarmo. Čiže aj priamo v meste Gibraltár je možné nájsť výborné parkovanie a to rovno pod mestskou bránou.
Po zaparkovaní sme sa vydali na prehliadku mesta, ktoré sálalo britskou atmosférou a natešení sme si zaspomínali na chvíle, ktoré sme strávili na Britských ostrovoch. Tento pocit v nás umocnil aj obed, ktorý sme si dali v jednej malej reštaurácií na hlavnej ulici. Obaja sme neodolali a dali sme si „jacket potato“, jedno z typických obedových menu v britských reštauráciách. Zemiaky boli výborné a preniesli nás späť do čias našej letnej brigády v Škótsku, keď sme mávali toto jednoduché, ale chutné, jedlo na obed. Pri platení sme zaregistrovali jednu zaujímavú skutočnosť. Síce na Gibraltári prijímajú euro v každom zariadení, či už obchode alebo reštaurácií, ale oficiálnym platidlom je stále gibraltárska libra. A prepočet kurzu, ak platíte v hotovosti, môže byť značne nevýhodný. Gibraltárci totiž, verní svojej pohodovej náture, zaokrúhľujú výrazne nahor. Preto odporúčam platiť kartou, alebo si vymeniť, prípadne vybrať z bankomatu nejaké libry.
Po obede sme sa nakoniec dostali aj k výstupu na Skalu. Dostupné sú tri cesty nahor:
- peši – na to som sa necítila, keďže nie som schopná si kúpiť pohodlné letné sandále, z ktorých by som nemala otlaky. Takisto sme nemali dosť času na tento pomerne náročný výstup.
- lanovkou – spiatočný lístok pre dospelého pasažiera na lanovku + nature reserve stojí €28.70 (viac info o cene lístkov nájdete tu) a vyviezlo by nás to hore a potom by sme sa na ostatné stanovišťa museli presúvať po vlastných.
- taxíkom – za rovnakú cenu ako za lanovku v mikrobuse so skupinkou ďalších štyroch ľudí so sprievodcom/taxikárom, ktorý Vám porozpráva všetko, čo o Gibraltári vie, aj to, čo nevie. Môže to byť jedinečné stretnutie s rodeným Gibraltárcom.
My sme sa nakoniec, potom ako sme vzali do úvahy moju neschopnosť šliapať hore, rozhodli pre poslednú možnosť a pred stanicou lanovky sme si odchytili jeden z miestnych taxíkov.
Prvou zastávkou našej guided tour boli Herkulové stĺpy, odkiaľ je úžasný výhľad na Gibraltársky prieliv, na mesto Algeciras na druhej strane zálivu i na Afriku. Môžete sa tu odfotiť tak, aby bola za vami európska aj africká pevnina. Po tom, ako sme sa všetci pofotili, sme nasadli do taxíku a postupovali úzkou cestičkou vyššie na Skalu k jaskyni St. Michael's cave. Táto jaskyňa dnes slúži vďaka svojej výbornej akustike ako koncertná sála. Práve tu sme stretli prvé opičky. Dokonca som sa odvážila aj jednu malú opičku pohladiť. Možno je aj dobre, že som sprievodcu nečítala až tak podrobne, lebo sa v ňom písalo, že mláďat sa netreba dotýkať, pretože na vás môže zaútočiť matka. K tejto pasáži v knihe som sa dostala až po návrate z výletu, a tak som si odniesla obrovský zážitok z kontaktu z malou opičkou. Čoho sme si však boli vedomí bola skutočnosť, že netreba mať v ruke žiadne jedlo, pretože makaky sú turistami skrotené do takej miery, že vám dokážu vyskočiť na plecia len preto, aby vám mohli šlohnúť vašu zmrzlinu.
Opice pri jaskyni sú len jednou z mnohých tlúp, ktoré obývajú túto prírodnú rezerváciu. Väčšie skupiny sa zdržiavajú v časti parku nazývanej Apes' den, kúsok od strednej zástavky lanovky. Tu sa však zdržiava aj najviac turistov. Je jasné, prečo sa makaky zdržiavajú práve na tomto mieste. Je z neho totiž najlepší výhľad na celý polostrov a priľahlý záliv.
Poslednou zástavkou našej prehliadky mali byť The great siege tunnels. Tunely, ktoré slúžili britskej posádke počas predposledného obliehania Gibraltáru zo strany Španielov v rokoch 1779-1783. Tieto tunely boli však počas našej prehliadky zavreté, a tak sme ako kompenzáciu mohli navštíviť najstaršiu stavbu polostrova, Moorish castle - starý maurský hrad.
Po vyčerpávajúcej prehliadke Skaly, ktorá bola náročná aj s pojazdom, sme si išli oddýchnuť na Europa Point - najjužnejší cíp Gibraltáru a pre mňa aj Európy s nádherným majákom. Tu sme si zjedli apple pie kúpený v pravom anglickom supermarkete a vypili si kávu z miestnej kaviarne.
Keď sme si trochu oddýchli presvedčila som manžela, že je potrebné sa na Skalu vrátiť, pretože sme videli na môj vkus málo opíc a príliš veľa turistov. A tak sme sa pustili úzkymi uličkami hore na našom požičanom aute. Už sme vedeli, akú cestu môžeme očakávať a autobusy s turistami sa už dávno vrátili do Španielska, takže tieto končiny boli opustené. Mohli ste stretnúť len pár opíc oddychujúcich po šichte. Pri vstupe do parku sme strážcovi vysvetlili, že sme vracajúci sa návštevníci a lístok sme si už raz kúpili. Nevidel v tom žiadny problém a bez opätovného platenia nás pustil a ešte nám aj ukázal cestu k Apes' den. Tu sme sa ešte raz pofotili s opičkami, naplnili cieľ nášho výletu a pobrali sa späť do hotela. Na hraniciach nás ešte pobavil nápis, ktorým sa Briti ospravedlňovali za zdržanie a všetky obštrukcie, ktoré nám mohla spôsobiť španielska strana.
Ak sa jedného dňa ocitnete v týchto končinách Európy, určite si nenechajte ujsť príležitosť navštíviť Gibraltár - tento jedinečný a strategický kúsok Európy. Môžete si byť istí, že tam stále nájdete aj makaky, ktorých populáciu Briti zodpovedne udržiavajú, pretože veria prísloviu: „Dokým sú opice na Skale, dovtedy budú Briti vládnuť Gibraltáru.“